Precitlivelosti vnímam intenzívnejšie, odkedy sa mne chce plakať oveľa menej.
Vravíte, trochu si vyrástla. Nestačíme to sledovať. Nemáme denníkové zápisky tvojich víkendových výrokov zo dňa septembrového. Nič nevravíš, sprosto mlčíš, a keď mlčíš, tajníš, vieme to, vieme. Chcem vedieť všetko, lebo som Tvoja matka, Tvoje svedomie, počúvaj, počúvaj, zhltni moje slzy a buď už citlivá.
A ja vám neviemkoľkokrát môžem tuto rozprávať, nič sa nedeje, ja len sa sama potrebujem zžívať.
Pýtam sa trochu, trochu? Kde sú hranice trochu, mne to príde ako slížová doba, ťahá sa to, neviem uchopiť začiatkový koniec, konce nie sú, si to vezieš so sebou, nezabúdaš, nezabúdaš, len si zvykáš, napríklad na extra dávku extra sily od extra ľudí.
Nemôžem odznova začínať, môžem to len prehadzovať v hlave, alebo to tam udupať, alebo čo. Alebo si zvyknúť, spláchnuť to niečím priehľadne výnimočným, si skočiť, zatancovať, utiecť, stáť na mraze v mínus osemnástichstupňochCelzia. Alebo ísť ako oco na Gerlach, aj keď nevládzem, lebo fajčím, lebo som závisláčka s epitetonmi: hlúpa, naivná, neskoro kaziaca sa.
Smutné. (???) Ňie, ňie, ňie je to tak!
Kdeže. To len to vypisujem, vykresľujem, aby to vo mne nehnilo, nesčerňovalo. A to vyjde na povrch a všetci to zbadajú, aj suseda, aj holubový sused, a všetkým bude náhle všetko jasné, že to rozkošné pozlátko dobrých detí dobrej doby je fuč.
Neviem spučiť dva orechy v dlani.
Neviem stáť v peciarni a brať to vážne. Neviem krájať hlinu vážne. Neviem vážne zapisovať SiO2. Neviem sa tešiť sklovine vytavenej na povrchu črepu. Neviem dávať pozor, aby mi do hliny nepadla sadra. Neviem sa sústrediť, som netrpezlivá. Nebudem iná.
Viem pochopiť mnoho farieb na obrázku. Zlievajú sa v škvrnu radostí mojich aj ostatných, neladia spolu, neladia, jak škôlkári kreslíte, a nech a nech, v nás je to, neskazené, radostné, neprijímajúce poučenia Skúsených. Na hubu padnete. Zoškriete si dlaňové kože.
A ja neviem si to predstaviť. Som nereálna.
Nebuď kovovo ironická.