Ja neviem, či je pokrok, keď si už uvedomujem, čo robím nanič, no nemením to, len si to pohodlne obhajujem naďalej.
A vždy sa potom hanbím, že som tam išla, že je zo mňa cítiť ten dym a potom jasná vec, príde mamina s bábom, a cítia to zo mňa, a dieťa tam leží a potom mu dajú jesť, a ja sa hanbím.
A potom ma to celé, celá tá hromada, sklame. Potom sedím a dívam sa na odporné obrázky, čo máme v čajovni, ľuďom sa predkladajú takéto jednoduché grcky a potom sa to kupuje, lebo málokde je niečo iné ako táto Zimná kolekcia. Chcem revať, žensky, ale vždy príde niekto, napríklad taký manželský pár, keď žena sleduje, či si umyješ ruky pred i po dotyku s peniazmi. Prídu ti povedať o karcinogénnych sviečkach a chcú kupovať knihy bez cenovky za tridsať korún.
Chodia aj blázni, čo vravia o ufónoch a nejakých kruhoch v obilí, chcú počuť názor mladých, ale nechcú počuť veď to možno môže byť, ale áno, deduško, to sú ufóni, rozprávajte mi o nich, prosíím prosíím. Donútia ťa sadnúť si a celé si to vypočuť, na starých sa nemôžeš mračiť, lebo starí majú vždy pravdu, aj keď vravia o ufónoch, nasilu, a záver bude vždy taký: Dievčence, choďte pracovať. (Aj tak to nikdy nepochopia.)
Sú také kúsky, ako rozhovory na koberci. Kedy je ozaj dobre. Pijem trpkú levanduľu, potrebujem ísť preč, ja to volám domov, lebo aj Svetlana Žuchová povedala také pekné o domove, že to je niekde, kde si aj potme naleješ vodu do pohára, tak ja už chcem ísť tam, do toho druhého, lebo je nutný. Aj keď si ho hľadám tak, že klementína345 hľadá spolubývajúcu.
Ahoj klementína345, som milá a čistotná Romana, poďme spolu bývať. Potrebujem týchto neznámych, možno aby neskôr povedali á ona vlastne vôbec nerozpráva, hej, vyťahuje vlasy z vane, ale nerozpráva. No a čo. Bude to celkom jedno. Tam sa to znesie. Odpraceš po sebe strúhadlo od syra a nemusíš hovoriť. Nemusíš vysvetľovať, len pokojne anonymne spíš. Niekto na nejakej posteli. A zatiaľ žiješ svoj domov. Vonku.