Budem občas myslieť na pusu niekde medzi lopatkami, na náušnice s vtákmi uložené na líci, keď sa spí a niekto ti dýcha na krk a hýbu sa ti vlasy.
Možno mi tam zmenia nastavenie, niekto mi tam zlepší vnútornosti a opraví srdce. Nech nevidím a nepočujem veci, čo (vraj) nie sú. Nech už nikdy viac nemám pocit, že som na obtiaž a sú so mnou len samé problémy. (Lebo so ženami z kyberky asi nie sú.)
Nech mám pocit, že rastiem.
Stratiť sa vo vysokých domoch.
Naučiť sa zase kresliť spontánne, nie obrázky do štvorcov a daj tam toto a toto. Pastelky a fixka. Hrubá kniha s koncom, kde žena víťazí. Ukazovať to Uzbekistancom. Kúpiť si rukavice, aby som mohla leštidlom v spreji hladkať sklo. Alebo niečo také.
Pol klobásy, ťažko v bruchu, predtým sa báť, či vo mne nie je dieťa, že si za to sama môžem, za všetko. Že sa správam ako sprostá. Keď veľa verím.
A založiť si v srdci poličky, tam ich niekde utlačiť, opľuť tie priehradky, že už nechcem nechcem lebo mi to v hlave zuní ako chýbaš chýbaš a načo mi to je. (??)
Vo vlaku so mnou sedel alkoholik, mna naplo na zvracanie, pozerala som si časopis, hľadala akékoľvek odkazy na New York, potom že si kúpim skicák čo má obal s magnetkou, nech nevypadnú pohľadnice a výstrižky, noviny a galerijné reklamy.
Je to preto všetko, že už toho tu mám cez hlavu.
A nebudú tam takí, ako dáky Viktor, čo mi povie máš rovnaké okuliare ako ja (také biele, ako mala Marylin) a čaká že neviemčo, sa zamilujem alebo rovno odpadnem, a potom povie niečo že piče, že sa nevedia ani rozprávať.
Ešte sa trochu bojím.